OHŇOSTROJ NAD BUDAPEŠTOU

Nebo nad Budapešťou. Z hora padajú svetlice a markery z palúb bombardérov, a zo zeme osvetľujú útočníkov svetlomety protilietadlového delostrelectva a trasírky striel obrannej paľby.

Najväčší nočný nálet RAF na hlavné mesto Maďarska.

Text: Peter Kaššák

V roku 1944 nadobudla maďarská ropa ďalší význam pri plánovaní pre Tretiu Ríšu. Maďarská ropa mala vždy mimoriadnu hodnotu vzhľadom na jej 30-percentný obsah benzínu v porovnaní s priemerným obsahom benzínu v nemeckej a rakúskej rope nepresahujúcim 10 percent. V Geilenbergovom disperznom programe mali zohrávať dôležitú úlohu pri výrobe benzínu závody označené ako Ofen, ktoré boli primitívnymi závodmi na výrobu základných produktov. Plánovalo sa vyše dvadsať týchto tovární a ich najefektívnejšou surovinou by bola maďarská ropa, pri použití ktorej by odber benzínu z týchto elektrární „bol trikrát taký veľký, ako by dovolilo použitie nemeckej ropy“. Zatiaľ čo kapacity maďarských rafinérií boli v porovnaní s inými väčšími rafinériami v iných európskych krajinách držaných Osy malé, ich hodnota pre Ríšu bola značne neúmerná ich kapacitám z dôvodu ich strategickej polohy a toho, že maďarská ropa sa ťažila nadmieru maďarskej spracovateľskej kapacity. Letecká ofenzíva proti dôležitým maďarským strategickým vojnovým cieľom začala vo februári 1944, ale prvý nálet na ropnú rafinériu bol 14. júna 1944, ktorý vykonalo USAAF za denného svetla. Prvý nočný útok na rafinériu Almásfüzitő sa uskutočnil v noci z 12. na 13. júna 1944. Jeho aktérmi boli posádky 205. skupiny RAF. A ďalšie útoky na maďarské rafinérie na seba nenechali dlho čakať...

Útok 205. Group RAF na rafinériu Shell, Budapešť

 Do podriadenosti MASAF (Mediterranean Allied Strategic Air Force) bola v roku 1944 zaradená aj 205. skupina britského Royal Air Force. Tá sa ako súčasť britského Bomber Command od roku 1941, kedy bola sformovaná, významne podieľala na ničení zásobovacích liniek Rommelových vojsk bombardovaním prístavov v Tripolise, Benghází a Bizerté na africkom kontinente. Jej perute, prevažne vyzbrojené bombardérmi Wellington rôznych verzií, operovali z egyptských základní Kabrit a Shallufa.

Po vytlačení Rommelových vojsk zo severnej Afriky sa presunuli perute 205. skupiny RAF do Tunisu. Zo základne Kairouan počas mesiacov máj a jún 1943 podporovali nočným bombardovaním prípravu vylodenia Spojencov na Sicílii a v Taliansku.

Po úspešnej invázii a presune spojeneckej leteckej aktivity na letecké základne v Taliansku sa počas zimy, jari a leta roku 1944 postupne 205. skupina dostala pod velenie americkej 15. leteckej armády. Stala sa tak jedinou jednotkou RAF, ktorá v histórii Britského kráľovského letectva spadala pod operačnú kontrolu inej krajiny. Musíme na tomto mieste ešte spomenúť, že v systéme RAF bola Group (skupina) vyššou organizačnou jednotkou, ako krídlo (Wing) – na rozdiel od organizácie amerického letectva.

Letci z posádok 37. perute po návrate z bojovej misie odchádzajú unavení podať hlásenia spravodajskému dôstojníkovi.

Po oslobodení južného Talianska a zriadení leteckých základní v oblasti Foggie sa jednotky spadajúce pod 205. skupinu RAF premiestnili na svoje nové pôsobiská:

- 231. krídlo bol dislokovaný na základni Tortorella. Tvorili ho 37. a 70. peruť, ktoré mali vo výzbroji bombardéry Wellington B.Mk.X;

- 236. krídlo bol dislokovaný na základni Foggia a tvorili ho 40. a 104. peruť. Vo výzbroji mali taktiež lietadlá Wellington B.Mk.X;

- 240. krídlo pôsobil zo základne Amendola a bol tvorený 178. peruťou, ktorá mala vo výzbroji Liberator B.Mk.VI a 614. peruťou, ktorá operovala na britských bombardéroch Handley Page Halifax B.Mk.II. Dočasne pôsobila na konci júna v rámci 240. Wingu ešte juhoafrická 31. peruť, ktorá mala vo výzbroji bombardéry Liberator B.Mk.VI;

- 330. krídlo bol dislokovaný na základni Regina. Jeho dve podriadené 142. a 150. peruť mali obe vo výzbroji opäť bombardér Vickers Wellington B.Mk.X.

V júli bol vytvorené ešte jedno krídlo; 2. krídlo SAAF (South Africian Air Force) bol dislokovaný na letisku Celone a tvorili ho 31. a 34. peruť, obe vyzbrojené lietadlami Liberator.

Najvýznamnejšou úlohou 205. skupiny RAF v roku 1944 bolo mínovanie Dunaja s kódovým označením „Operation Gardening“. Avšak na jar a v lete 1944 sa cieľmi jej bombardérov stali aj oporné body zásobovania nepriateľských jednotiek ako prístavy, zoraďovacie stanice a mosty, rovnako ako aj rafinérie a sklady pohonných hmôt. Posádky útočili na ciele v severnom Taliansku, Bulharsku, Rumunsku, Juhoslávii, Maďarsku a v Rakúsku.

V noci z 25. na 26. júna 1944 mali bombardéry 205. skupiny za úlohu zaútočiť na rafinériu Shell Koolaz nachádzajúcu sa v budapeštianskej štvrti Csepel. Tu si dovolíme jedno odbočenie. Pomenovanie Koolaz je prevzaté z maďarčiny od slova Kőolaj, ktoré však v preklade neznamená nič iné, ako surová ropa a teda správne by názov znel rafinéria na spracovanie surovej ropy Shell, Budapešť. Spoločnosť Shell začala s výstavbou rafinérie v Csepeli v roku 1929. Plány dodali holandskí inžinieri, no vybavenie pochádzalo z Maďarska. Do produkcie bola rafinéria spustená v roku 1930. Shell dostaval k rafinérii aj skladisko s nádržami na ropné produkty, vykládku a dielne. Do polovice tridsiatych rokov vyrábala rafinéria štvrtinu z maďarskej ropnej produkcie. Ale vráťme sa k udalostiam z roku 1944.

Letecký záber a situačný nákres polostrova Csepel na Dunaji v Budapešti, kde sa nachádzalo hneď niekoľko ropnospracujúcich zariadení vedľa seba. [Foto: USAAF a Janos Lazanyi]

Z talianskych základní odštartovalo 75 Wellingtonov patriacich 231., 236. a 330. krídlam, 21 Liberatorov 240. krídla a šesť Halifaxov 614. perute. Predčasne sa museli vrátiť posádky jedného Wellingtonu, jedného Liberatora a dvoch Halifaxov. Posádka jedného Wellingtonu musela núdzovo odhodiť svoje bomby.

Nad cieľ doletelo spolu 73 Wellingtonov, 20 Liberatorov a dva Halifaxy, ktoré zvrhli na cieľovú oblasť 182,6 ton bômb rôznych typov, vrátane niekoľkých 4 000 librových (1 716 kg) bômb. Bombardovanie prebiehalo od 23:35 hod. dňa 25. júna do 00:10 hod. 26. júna. Posádky bombardérov hlásili rozptýlené dopady jednotlivých bômb v okolí cieľa v častiach Csepel, Budafok, Újpest, Pestszenterzsébet, Ráckeve, Dunaharaszti. Boli pozorované početné explózie a požiare, avšak rafinéria zaznamenala len minimálne poškodenie. Tri Halifaxy osvetlili cieľ zhodením značkovacích svetlíc. Zásahy boli zaznamenané na prístavnom bazéne a prístavných zariadeniach severne od cieľa. V ešte nedokončenom areáli distribučnej spoločnosti Magyar Olajművek Rt. bolo útokom poškodených päť metrov kubických strešných lát a hlavná budova bola zasiahnutá.

No napríklad Weiss Manfréd Works, situovaná južne od prístavu, dostala 67 zásahov. Okrem rafinérie Shell a distribučnej spoločnosti Magyar Olajművek Rt. mali skladovacie priestory v prenájme aj  Vacuum Oil Company, The Steaua Hungarian Petroleum Co., Shell a Hungarian-Belgian Mineral Oil Co. Počas náletu priľahlá štvrť IX (Ferencváros) a rafinéria Fanto na ulici Soroksári a Hungarian Petroleum Industry na ulici Kén neboli významne zasiahnuté.

Nad cieľovou oblasťou boli zhadzované aj letáky.

Tri fotografie na vedľajšej strane vľavo a fotografia hore zaznamenávajú poškodenie rafinére Shell v Budapešti Csepeli po bombardovacích náletoch RAF a USAAF v lete 1944.

Fotografia z 18. augusta 1944, kedy sa začalo s opravou rafinérie. [Foto: Ferenc Kammerer, Hungarian Oil and Gas Museum]

V cieľovej oblasti bol mierny, nie príliš presný Flak rôzneho kalibru. Boli spozorované tri neidentifikované dvojmotorové nepriateľské lietadlá. Došlo k vzdušným súbojom s nepriateľskými nočnými stíhačmi. Palubní strelci 231. Wingu nárokovali jeden pravdepodobný zostrel. Briti stratili pri tomto nálete šesť Wellingtonov – tri z 231. Wingu a tri z 330. Wingu, a jeden Halifax od 614. perute.

Štrnásť Wellingtonov (LP257, LP255, LN750, LN810, ME875 „X“, MF121, LN790 „C“, LP182, MF116, LN958 „A“, MF130, LP502 „H“, ME989 a MF241 „B“) bolo pripravených s posádkami 37. perute na akciu proti rafinérii Shell v Budapešti. Z nich sa dvanásť lietadiel dostalo nad cieľ, kde ich posádky zhodili 18,5 tony bômb minútu až päť minút po polnoci z výšky 9000 - 11 500 stôp. Dopad bômb bol pozorovaný v oblasti severnej časti ostrova Csepel a v priestore továrne Manfred Weiss Works.

Po akcii chýbali u 37. perute dva stroje. Posádka pilota P/O Bruce Eassieho (RAAF) vzlietla o 21:01 hod. z letiska. Bez udania dôvodu sa ich lietadlo Vickers Wellington Mk.X LN958 „A“ zrútilo pri Gárdony, neďaleko jazera Velence. Letci však vyskákali na padákoch a spolu s pilotom boli zajatí Sgt. J. Pettit, Sgt. R.L. Scott, Sgt. G.G.P. Hine, Sgt. R. Lowing a F/Sgt J.J. McClurg. Po prvotnej internácii v Budapeštianskej väznici putovala časť letcov, zrejme poddôstojníci, medzi ktorými bol aj R.L. Scott dňa 10. júla do tábora Stalag Luft IV. v Tychowe a koncom vojny sa presunuli do Stalag Luft XI.B lokalizovanom pri Hannoveri. Pilot Bruce Eassie strávil zajatie od 6.8. v tábore Stalag Luft III v Sagane a koncom vojny taktiež absolvoval presun do Tarnstedtu.

Pilot Bruce Eassie na fotografii z nástupu do vojenskej služby. (via RAAF achive)

Druhým strateným strojom perute bol Wellington Mk.X ME875 „X“. Celá posádka sa stala obeťou nočného stíhača, pravdepodobne Oblt. Knielinga nad maďarským mestom Fürged. V troskách zahynuli pilot W/O Richard Brandon Mander (RNZAF), navigátor Sgt. Laurence Forrester Grindle, rádiooperátor Sgt. William George Amey, bombometčík F/Sgt. Edward Jones a strelec F/Sgt. Leonard Robert Jones. Sú pochovaní na vojenskom cintoríne v Budapešti.

W/O. Richard B. Mander (RNZAF), pilot 37. perute, kapitán Wellingtonu Mk.X ME875 „X“, ktorý zahynul so svojou posádkou dňa 26.6.1944 pri meste Fürged a vedľa fotografia jeho náhrobnéeho kameňa na cintoríne v Budapešti.

Oblt. Wolfgang Knieling. Prisudzujú mu 5 až 7 víťazstiev. Zahynul v noci z 7. na 8. augusta 1944, kedy bol zasiahnutý obrannou paľbou Wellingtonu pri Grazi. Počas svojej vojenskej kariéry lietal u II./NJG 1, III./NJG 3, 4./NJG 5, Stabu II./NJG 5 a Stabu III./NJG 6.

Ďalšou obeťou toho istého nemeckého stíhača sa pravdepodobne stala posádka od 70. perute, ktorej velil pilot W/O Kevin James Hiskins (RAAF). Po útoku nočného stíhača ich horiaci Wellington LP228 „W“ dopadol v Erdösháza-puszta, neďaleko Martonvásár v Maďarku. Spolu s pilotom zahynuli bombometčík F/Sgt Sidney Raymond Lewis, navigátor F/Sgt. Roy David McAlister Howden (RAAF), W.Op/Air.G. W/O George Alexander Williams a strelec F/Sgt. Finlay Ewart Munro Crawford (RAAF). Hiskins je pochovaný v hrobe II.A.6., ostatní letci v spoločnom hrobe II.A. miesta 7-10.

Hiskinsova posádka bola súčasťou dvanástich, ktoré 70. peruť vyslala do akcie v tú noc. Medzi 21:04 – 21:17 hod. vzlietli a nabrali smer nad Maďarsko a Budapešť Wellingtony LP348 „V“ (W/O K. Turley), LN751 „T“ (Lt. G.B. Marquard), LN873 „B“ (F/S G.A. Seagrove), LP267 „N“ (P/O P.D. Nihill), LP130 „D“ (W/O G.J. Custance), JA471 „A“ (F/S B.J.N. Bensley), JA508 „Z“ (F/O C.O.Ellison), MF236 „R“ (S/L B.M. O´Connor), JA520 „X“ (F/O D.A. Sandman), LN699 „C“ (Lt. N.K. Weeks) a HE493 „P“ (F/O H.W. James).

Posádka v stroji s označením „W“ pod velením W/O Hiskinsa sa prestala ozývať počas letu k cieľu domov. Dôvod sme už spomenuli. Zvyšných 11 posádok malo dobré počasie počas príletu k cieľu. Identifikovali otočný bod podľa zeleného markera na zemi. Nad cieľom sa však situácia s označením cieľa zhoršila. Nevedeli identifikovať markery od 614. perute a taktiež hlavný značkovač sa neozýval. Označený bol len severný cíp cieľa. Preto sedem posádok bombardovalo len predpokladané miesto výskytu cieľa. Všetkých 11 posádok sa vrátilo domov, avšak W/O Custance na stroji LP130 „D“ mal nehodu, kedy sa po otočke nad cieľom a následnom klesaní zrazil s iným prilietajúcim Wellingtonom. Kolíziou sa mu odtrhlo 6-7 stôp pravého krídla. Pilot a druhý pilot však zvládli dotiahnuť poškodený stroj na domovské letisko a pristáť. Identitu druhého aktéra kolízie sa nepodarilo zistiť. Alebo bolo poškodenie minimálne a do hlásenia sa nedostalo alebo, a to je vysoko pravdepodobné, sa jednalo o niektorý z neskôr zostrelených strojov.

Aj deväť posádok 104. perute (LP131 „L“ F/S J.J. Laughton, LP499 „B“ F/O E.A. Billen LN841 „C“ F/S Courtney, MF420 „N“ P/O P.J.T.Pile, LP122 „V“ F/S R.W.G. Taylor, LN977 „R“ W/O C.T. Cutler, LN754 „W“ W/O D.G.D. Whitehead, MF137 „H“ P/O K.C. Harrison, LP338 „G“ P/O T.T.C. Stephenes) malo za cieľ rafinériu v maďarskom hlavnom meste. Nad cieľ doleteli bez problémov. Dopad bômb bol však nekoncentrovaný. Väčšina lietadiel bombardovala podľa zamerania na vystrelené svetlice a teda nepresne. Výsledky sa nedali pozorovať. Značkovači označili len severnú časť cieľa. Prácu rovnako znepríjemňovalo 25-30 svetlometov.

Od 142. perute vzlietlo z letiska Amendola medzi 20:20 až 21:00 hod. päťnásť lietadiel Wellington Mk.X. Boli to HZ516 „O“ pilot F/S C. Morgan, LN262 „P“ F/S D. Dean, MF120 „Q“ F/O K. Jones, LN700 „R“ Lt. K. Kelly, LN767 „S“ F/S J. Ashwell, „U“ (serial nepoznáme) Cpt. V.D. Westhuisen, LP297 „V“ Lt. W. Wallace, LN719 „A“ F/Lt. J. Long, LN808 „B“ P/O E. Galloway, LP117 „C“ F/S P. Cooke, LN748 „E“ F/S Schonfield, LN914 „G“ Lt. J. Koekemoer, LP189 „H“ W/O S. Bryant, MF371 „K“ F/S C. Hill a LP467 „L“ pilot F/O H. Morton.

Stroj LN748 s trupovým kódom „E“ niesol posádku, ktorej velil F/Sgt. J.W. Scholefield. Tej sa však nad cieľ doletieť nepodarilo. Boli zostrelení nočným stíhačom, pravdepodobne Oblt. Wilhelmom Johnenom od 8./NJG 6. Horiaci bombardér dopadol pri Dunaharaszti v Maďarsku. Spolu s pilotom zahynuli aj F/Sgt. J. Thompson, Sgt. G.R. McKnight a Sgt. D. Nelson. Jediný, ktorý sa zachránil na padáku bol Sgt. J. Robertson (RCAF) a skončil v zajatí.

F/Sgt. Finlay Ewart Munro Crawford (RAAF)

Pilot W/O Kevin James Hiskins (RAAF).

F/Sgt. Stanley Jeacocke (RAAF) odfotografovaný v marci 1944

Pilot P/O Robert Edward Seymour Shearer (RAAF)16- Liberator EW233 „H“ používalo niekoľko posádok v rámci 178. perute RAF. Na fotografii je posádka P/O Rawa. [Foto: via J. Ansel]

Stránka z letového denníka Lt. Bryan Desmond „Davie“ Jonesa, 31. peruť SAAF, ktorý v noci na 26.6.1944 letel ako navigátor a bombometčík v posádke Lt. Kletteho na palube Liberatora EV941 „Q“. [Foto: via Darryl Jones]

Stopäťdesdiata peruť po návrate z nočnej akcie postrádala dva bombardéry. Wellington Mk.X LN811 „L“ sa z letiska Amendola vzniesol do tmavej noci o 20:46 hod. Počas bojovej akcie bol zasiahnutý Flakom a explodoval. Rádio operátor F/Sgt. Stanley Jeacocke DFM (RAAF) prežil ako jediný a na tú noc si spomínal po rokoch takto:

„Po nastavení kurzu nad jazerom Balaton smerom na Budapešť sme zažili strašnú paľbu Flaku, ktorý sa javil ako barážová paľba v tvare kocky. No po niekoľkých úhybných manévroch sme sa z toho dostali. Vypustili sme pásiky Windows a očividne sa presnosť paľby zmiernila. No odrazu nás zasiahli. Ocitol som sa na zemi. Bol som práve na obhliadke prípadných škôd. Snažil som sa postaviť na nohy, avšak nedalo sa mi to uskutočniť kvôli rýchlosti, ktorou sme padali dolu. Pravá strana bola v plameňoch. Nevediac, že mám odpojený prívod interkomu, čakal som každú chvíľu na rozkaz k opusteniu paluby. Preto som sa stále snažil postaviť, alebo sa dostať aspoň na kolená, aby som sa vedel doplaziť aspoň k únikovému otvoru. Lietadlo nečakane prešlo do vývrtky a odstredivé sily boli tak silné, že som sa nevedel ani prevaliť na podlahe. Napočítal som štyri otáčky, a potom stratil vedomie. Precitol som až počas voľného pádu vo vzduchu. Padák som mal našťastie na sebe a tak som ihneď zatiahol za otváranie padáku, ktorý sa na do mnou rozprestrel niečo medzi dvoma a štyri tisíc stopami nad zemou. Počas klesania som videl požiar na zemi, čo sa neskôr potvrdilo ako miesto dopadu nášho bombardéru. Myslím si, že miesto dopadu bolo 10 míľ severne od jazera Balaton a vedel som z mapy, že sú tam tri alebo štyri železničné trate spájajúce dve mestá asi 100 yardov na západ od mojej pozície. Domnievam sa, že som bol vymrštený z lietadla explóziou nádrží. Nakoľko som nebol pripojený k interkomu, nemal som kontakt ani informácie, či niekto iný z posádky bol zasiahnutý paľbou Flaku ešte pred zásahom lietadla. Avšak je veľmi nepravdepodobné, že by niekto prežil a dostal sa von z lietadla z ich pozícií počas pádu Wellingtona. Nemám žiadne informácie o členoch posádky po zostrele.

Po pristátí som zaznamenal mohutnú explóziu v mieste dopadu, čo mohli byť bomby, ktoré vybuchli. Poobede na miesto havárie prišlo nepriateľské motorové vozidlo. Ja som sa však skrýval v obilnom poli a tak som už nevidel, či našli nejaké telá. Zotrvali na mieste asi hodinu a potom som počul auto odísť. Počul som aj nadšený ženský hlas v mojej blízkosti a zvuk trhania látky, čo si myslím, že patrilo k objaveniu môjho padáku a jeho následnému trhaniu na odvoz domov.“

Jeacocke bol zajatý 30. júna 1944 a strávil niekoľko dní na samotke vo väznici v Budapešti predtým, ako bol prevezený do zajateckého tábora Stalag Luft VII v Nemecku.

Ako už bolo naznačené, zvyšní štyria letci z posádky zahynuli. Pilot F/O Thomas Bernard McAneney (RCAF), navigátor F/Sgt. Frederick Stanley Sparrow, bombometčík F/Sgt. Thomas Bell a strelec Sgt. Edwin Charles Hum boli exhumovaní na cintoríne v Tordas a boli prevezení na vojenský cintorín v Budapešti (spoločný hrob II. C. 5-8). Trosky ich Wellingtonu boli nájdené 4 míľe (6,5 km) východne od Tordas pri Erdőmajorpuszta v Maďarsku. Miestni obyvatelia rozobrali všetko použiteľné. Pravý motor Hercules S.S.22689 sa našiel v Budapešti na skládke. Podľa toho bolo aj určená identita trosiek.

F/O Thomas Bernard McAneney, 24 rokov, pilot a zástupca Flight Commandera sa nevrátil z akcie v noci z 25. na 26. júna 1944. Spolu s ním vo Wellingtone Mk.X LN811 „L“ zahynuli ešte navigátor F/Sgt. Frederick Stanley Sparrow, bombometčík F/Sgt. Thomas Bell a strelec Sgt. Edwin Charles Hum. McAneney dostal pilotné krídla 9.4.1942 v Brantforde a do zámoria sa presunul o mesiac neskôr. V novembri 1942 bol vážne zranený počas núdzového pristátia na pobreží Anglicka.

Fotografia pôvodného kríža na hrobe McAneneyho na cintoríne v Budapešti.

Posledný zápis v letovom denníku McAnneneyho je dopísaný už rukou úradníka. Dopoludnia absolvovali s posádkou ešte cvičný let s nácvikom bombardovania a večer vzlietli na poslednú misiu smerom k Budapešti.

Druhým strateným strojom bol Wellington Mk.X LP249 „Z“, ktorý sedlala posádka v zložení pilot P/O Robert Edward Seymour Shearer (RAAF), navigátor F/Sgt. J.W. Chaplin, bombometčík W/O2 N.T.S. Reed (RCAF), rádio operátor Sgt. J. Jackson a strelec F/Sgt. Terence Desmod Murray (RAAF). Po štarte o 20:47 hod. smerovali k svojmu cieľu. Počas letu nad Maďarskom sa stali obeťou nemeckých nočných stíhačov. Zostrelený bezvládny bombardér dopadol pri obci Dunaharaszti v Maďarsku, pochovajúc v svojich troskách všetkých päť letcov. Po ich vyzdvihnutí z trosiek boli ostatky prevezené taktiež na vojenský cintorín v Budapešti.

Doplňme, že za 150. peruť na misu vzlietlo dvanásť lietadiel: LN797 „E“, MF284 „Y“, LP505, LP503, LP207 „J“, LP310, LP148 „P“, LP239 „Q“, JA191, LN756 „T“, LP203 a LP183 „O“.

Z ôsmych lietadiel 614. perute, ktoré vzlietlli aby osvetlili cieľ, ktorým bola v noci z 25. na 26. júna 1944 rafinéria Shell v Budapešti, sa dve (posádky W/O T.E. Scotlanda a F/S J.E. O´Briena) museli predčasne vrátiť. Paradoxom je, že ORB (Operation Record Book) uvádza obe posádky letiace v stroji JP186. Jedno lietadlo nad cieľ nedoletelo a bolo stratené. Jednalo sa o Halifax II JP107, s posádkou kapitána W/O E.G. Gittingsa. Zvyšných päť lietadiel „zaútočilo“ z výšky 15 000 stôp. Tri posádky zhodili svoje značkovače, ale netrafili cieľ a osvetlili oblasť asi 5 míľ severne. Hlavný značkovač nebol schopný ani počas troch preletov identifikovať zámerný bod aj napriek tomu, že severný koniec ostrova bol identifikovaný.

Participujúce stroje a posádky: JP110 (W/O W.T.H. Fleckney), JP109 (W/O C.M. Hall), JP241 (P/O T.W.Parker), JP183 (F/O I.H. Bruce), JP288 (F/S T.E. Sparrow), navrátilci JP186 (F/S J.E. O´Brien) a JP186 (W/O T.E. Scotland), a pohrešovaný JP107 „S“ (W/O E.G. Gittings).

Handley Page Halifax II JP107 „S“ sa zo základne Foggia No.1/Celone odlepil o 20:35 hod.  a nabral smer na Budapešť. Nad cieľom sa stroj dostal do osídiel svetlometov. No a tým bola práca nočných stíhačov ľahšia. Presne mieriacim pilotom bol pravdepodobne Oblt. Josef Kraft od 7./NJG 6. Zasiahnutý Halifax dopadol na zem 15 km severne od ciela, na 32 Arany János St. Tab. Všetci šiesti členovia posádky, menovite pilot P/O Eric George Gittings, navigátor F/Sgt. Kenneth John Skinner, bombometčík P/O Gordon M. Williams, strelci F/Sgt. Samuel Cater, Sgt. Alec Shaw a F/Sgt. Albert S.H. Brown zahynuli a sú pochovaní na vojenskom cintoríne v Budapešti.

Oblt. Josef Kraft sa narodil vo Viedni. Počas druhej sv. vojny dosiahol 56 víťazstiev, za ktoré bol dňa 17.4.1945 vyznamenaný Rytierskym krížom s dubovými ratolesťami. Lietal u II./ NJG 4, II./ NJG 5, a NJG 6

Siedmym lietadlom 205. Group RAF odpísaným po akcii bol Wellington LP212 „N“, patriaci 150. peruti. Po útoku nočných stíhačov posádka pilota Sgt. J.E. Richardsona zaevidovala priestrel hydraulického systému. Po úspešnom návrate na základňu museli núdzovo pristáť a lietadlo bolo zrelé do šrotu.

Aj štrnásť Liberatorov 178. perute uskutočnilo medzi 20:29 až 03:25 hod. nálet na rafinériu v Budapešti, na ktorú zhodili bomby z výšky 12 200 – 15 000 stôp v čase 00:02 – 00:07 hod. Jedno z lietadiel  s označením EV822 a posádkou Lt. Hoskena sa muselo predčasne vrátiť pre poruchu jedného z motorov, ktorá sa prejavila hodinu a pol po vzlete o 22:20 hod. Posádka núdzovo odhodila všetkých 12 kusov 500 lb. Bômb a o 23:37 hod. pristála na základni.

Len päť lietadiel mohlo po útoku pozorovať výsledky svojho útoku. Výbuchy, ktoré boli pozorované, spôsobili veľké požiare.

Participujúce lietadlá a posádky za 178. peruť boli nasledovné:

F/O P.J. Bootham na stroji EW266 „L“,  Lt. J.W. VanDerMerwe (EV974 „D“),  P/O J.P. Blackenberg (KG828 „F“),  Lt. N.E. Hayman (EV961 „C“),  Sgt. A.D. Nicholas (EV906 „K“),  F/Lt. D.A. Eardley (EW233 „H“),  Lt. G. Rosenthal (EW160 „B“), Sgt. F.M. Watson (EV839 „J“),  S/Ldr. J.H.C. Lewis (BZ946„L“),  Sgt. J.B. Rush (EW231 „R“),  Lt. T.E. Knight (EW106 „U“),  F/O K. Travena (KG835 „A“), Lt. G.C.E. Gibson (EV959 „T“),  F/O G.E.S. McNaughton (BZ947 „N“) a  F/O J.H. Hosken (EV822 „V“).

Liberator EW233 „H“ používalo niekoľko posádok v rámci 178. perute RAF. Na fotografii je posádka P/O Rawa. [Foto: via J. Ansel]    

V rámci 240. Wingu sa náletu zúčastnila aj juhoafrická 31. peruť. Pre Juhoafričanov to bol prvý nálet na cieľ na území Európy. Squadrona ponúkla veleniu k nasadeniu 10 strojov, avšak v čase 21:01 až 21:10 hod. vzlietlo len vyžiadaných šesť posádok na strojoch Liberator z domovského letiska. Boli to B-24 s označením EW248 „P“ (Lt.Col. D. Nel), EV970 „F“ (Maj. J.A. Mouton), EW104 „Y“ (Lt. D.J.S. Haggie), EW144 „A“ (Cpt. I.J.M. Odendaal), EV941 „Q“ (Lt. P.R. Klette) a KG950 „V“ (Cpt. R.B. Bird). Ponad Mali Drvenik a jazero Balaton sa dostali nad cieľ, kde zhodili 72 kusov 500 lb. GP bômb.

Operating Commander 31. perute, Lawrence Isemonger, po rokoch o tejto akcii napísal:

„Našich osem (sic.) Liberatorov na seba upútalo pozornosť pätnástich svetlometov, čo bolo sprevádzané ťažkou protilietadlovou paľbou; bombometčíci boli oslepení. Fotografie z náletu ukázali, že naše bomby boli rôzne rozhádzané a hlavná časť z nich dopadla na zbrojárske závody Weiss južne od cieľa. Všetkých našich 8 (sic.) Liberatorov sa bezpečne vrátilo.“

Bombardovanie rafinérie Shell Koolaz bolo nepresné. Väčšina bômb dopadla na okolie cieľa a jednotlivé explózie boli roztrúsené po celom meste. Väčšina bômb zasiahla Západné a Východné nádražie (Nyugeti a Keleti pályaudvar), ďalej nádražie Rákosrendező, respektíve ich okolie. Bomby zasiahli aj obytnú zástavbu v predmesiach Csepel, kde sa nachádzala rafinéria, ďalej v častiach Újpest, Pestszenterzsébet a Budafók.

 Veľmi obávaným protivníkom všetkých spojeneckých bombardérov bol nemecký flak (Fliegerabwehrkanone), ktorý zahusťoval vzdušný priestor nad väčšími aglomeráciami a priemyselnými oblasťami natoľko, že vyviaznuť z jeho presnej paľby bez poškodenia bolo takmer nemožné.

Obranná reakcia Luftwaffe (III./NJG 6 a II./NJG 101)

 Dňa 15. júna 1944 bola zriadená 8. Jagddivision. Toto opatrenie bolo vynútené činnosťou strategického spojeneckého letectva, ktoré útočilo na ciele v strednej Európe z južného smeru. Spolu s leteckými útvarmi denných stíhačov boli do 8. stíhacej divízie začlenené aj dve skupiny pre nočné stíhanie. Boli to III./NJG 6, ktorá bola vyzbrojená Messerschmittmi Bf 110 G-4. V júni bola táto Gruppe preložená na základňu Szombathely. Druhou skupinou na tomto úseku bola II./NJG 101, ktorá bola vyzbrojená Dorniermi Do 217 N a pôsobila z letísk Viedeň – Seyring a neskôr Budapest – Ferihégy.

Oblt. Wilhelm Johnen dosiahol počas druhej sv. vojny 34 víťazstiev. Víťazstvo z 26.6.1944 bolo v poradí jeho 20. a prvé, no nie posledné dosiahnuté nad Maďarskom. Dňa 29.10.1944 dostal Rytiersky kríž.

Obidve jednotky boli nasadené proti bombardérom RAF, ktoré nalietavali v noci z 25. na 26. júna 1944 na rafinériu v Budapešti. Spomienku na toto obdobie opísal vo svojich pamätiach Oblt. Wilhelm Johnen, pilot III./NJG 6:

„Začiatkom júna 1944 nás zasiahol ako blesk jasného neba rozkaz na preloženie do Szombathely v Maďarsku. Nikdy som meno tohto mesta nepočul. Ale hranice Nemecka sa od základu zmenili a človek sa nedivil nad tým, že Budapešť sa zrazu nazývala „germánskou pevnosťou“ a naši bratia a sestry v Báčke boli vítaní ako „krajania, ktorí sa vrátili nazad do veľkej Ríše“. Jeden z kamarátov označil Szombathely ako predmestie Viedne, vzdialené polhodinku od Grinzingu. Ostatné Maďarsko je krajinou ušľachtilého Tokajského, ohnivej papriky a temperamentných Julišiek. Ale koho – čo tu máme v noci stíhať? Keď človek nevie nič určité, fámy sa šíria ako špargľa v záhone po jarnom daždi. Nerobil som si žiadne starosti a po mojej „štátnej návšteve“ Švajčiarska som sa srdečne

Dňa 28. apríla 1944 Johnen zostrelil Halifax o 01:31 juhozápadne od Štrasburgu ako svoje 19. víťazstvo. Keď sa Johnen priblížil k útoku na bombardér – Halifax III ND759 „R“ z 35. perute RAF, ktorú pilotoval W/O Bob Peter (RAAF) – bol tiež zasiahnutý spätnou paľbou. Johnen bol nútený pristáť so svojím poškodeným Bf 110G-4 C9+EN (Werknummer 740 055) v Zürich-Dubendorfe. Bol zajatý personálom švajčiarskeho letectva a bol internovaný. Spôsobilo to medzinárodný incident, no o niekoľko dní bol so svojou posádkou repatriovaný.

 tešil na cestu do Maďarska (z našej doterajšej základne Hagenau). V Szombathely – nemecký názov Steinamanger – bude naša Gruppe podliehať rozkazom veliteľa 8. stíhacej divízie, Oberstovi Handrickovi. Je to veliteľ podľa nášho vkusu: športový, kamarátsky a pre svojich stíhačov má srdce na správnom mieste. On nám vysvetlil, čo bude našou úlohou: ochrana hlavných miest Viedne a Budapešti pred nočnými náletmi RAF z Talianska, ako aj boj proti lietadlám, ktoré prilietajú v noci z východu a zásobujú partizánov. Zatiaľ, čo na západe bolo nočné stíhanie viazané navádzaním nahradené voľným stíhaním „Wilde Sau“, tuná budeme lietať podľa starého systému. Dni čakania plynú. Nič sa nedeje v priebehu týchto horúcich jasných nocí v Maďarsku s nebom plným hviezd. Večer čo večer sedíme v barakoch a čakáme, kedy nám dáka ryba skočí na udicu. Nálada letcov a pozemného personálu klesla na nulu. Niektorí hovoria o vyhnanstve, iní o kúpeľnom oddychu...

... V noci 26. júna 1944 Angličan uderil na maďarské hlavné mesto. Nalietavajúce bombardéry boli hlásené už nad Jadranom. O 22:45 hod. sme štartovali z nášho letiska. Severne od mesta Baja, teda ešte ďaleko od hlavného mesta, sme zachytili anglickú bojovú formáciu a zdecimovali sme ju. Iba rozptýlene padali bomby na Budapešť, ohne sa objavili iba ojedinele. Naša Gruppe dosiahla 16 zostrelov. Pri tomto útoku tiež nárokoval dva zostrely Oberleutnant Sepp Kraft – jeden Wellington, a jeden Mitchell. Sme troška prekvapení, Mitchell z Talianska – to nie je celkom možné. Nepríjemné vysvetlenie príde vzápätí. Volá Budapešť a pýtajú sa, či jeden z našich stíhačov nezostrelil omylom jeden Do 217. Ľadové mlčanie. Veliteľ okamžite porovná čas zostrelu z hlásenia s časom zostrelu Do 217. Môže to byť len zostrelený „Mitchell“, ktorý nárokoval Sepp Kraft. Skutočne uvádzané časy zostrelov sa navlas zhodujú a údaje o mieste tiež. Našťastie štvor-členná posádka sa zachránila z horiaceho stroja na padákoch, čo ušetrilo trápne zasadanie vojnového súdu. Oberleutnant Sepp Kraft je deprimovaný. Ja ale nemôžem skryť určitú škodoradosť, a iba tak mimochodom poznamenám: no, takže predsa len si si zmýlil vola s koňom! Už je to raz tak, kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie!“

Nočný stíhací Messerschmitt Bf 110 G od 7./NJG 6 s označením (2Z+GR) na letisku v Maďarsku v roku 1944.

Letectvo Červenej armády používalo v tomto období typ B-25 Mitchell na zásobovanie partizánskych jednotiek. Posádky III./NJG 6 boli upozornené na prítomnosť Do 217 N v spoločnom operačnom priestore. Podobná koncepcia typov B-25 a Do 217 – dva motory, dvojitá smerovka – vytvárali predpoklad k zámene v temnote noci. Letci mali k dispozícii model B-25, na ktorom mohli študovať jeho siluetu z rôznych uhlov pohľadu. Uvedomovali si, že bude treba zvýšenú opatrnosť pri identifikácii protivníka. Niektorí piloti si pripúšťali možnosť zámeny viac, iní menej. K tým patril aj Oblt. Kraft:

„Mitchell od Do 217 musí rozoznať aj kojenec!,“vravel pred ešte pred týmto incidentom.

Našťastie pre všetkých zúčastnených tento incident nemal žiadne následky. Zostrelený Do 217 N, patriaci k II./NJG 101, bol jedinou stratou Luftwaffe v tomto nasadení proti RAF.

Podľa spomienky Wilhelma Johnena príslušníci III./NJG 6 vzniesli 16 víťazných nárokov. Počet oficiálne potvrdených zostrelov bol však nižší a realistický a korešpondoval s celkovými stratami Royal Air Force.

Dva nočné stíhacie Dorniery Do-217N stratila v tú noc 6./NJG 101, dislokovaná v Parndorfe, v oblasti západných Čiech (obce Konratice a Horní Planá), avšak nie vďaka bojovému nasadeniu ale pre nepriazeň počasia a technické problémy. 

Posádka Uffz. Kornen Günter a Obgf. Müller Georg zahynula pri obci Konratice, okr. České Budějovice.

Druhá posádka pilot Uffz. Hans Werner Schmidt, Bordfunker Uffz. Heinz Jansen a palubný mechanik Obgf. Wilhelm Knufer šli k zemi po zásahu ich stroja bleskom. Pilot a Bordfunker vyviazli so zraneniami ale pal. Mechanik zahynul v troskách po tom čo sa mu nepodarilo vyskočiť a použiť padákový hodváb. Lietadlo muselo explodovať vo vzduchu nakoľko trosky sa nachádzajú vo veľkom perimetri od predpokladaného epicentra dopadu v okrese Český Krumlov.

Detail na nos nočného stíhacieho Messerschmittu Bf 110 G od 7./NJG 6 (2Z+GR) z predošlej strany. Streleckú výzbroj tohto stroja tvorili dva kanóny MG 151 namiesto klasických štyroch MG 17 a dopĺňala ho aj veľmi vyspelá rádiolokačná technika v podobe radaru FuG 220 SN-2c. Na výfukoch si všimnite tlmiče plameňov.

Záver

 Útok na rafinériu Shell v Budapešti nebol zďaleka posledným. Ešte niekoľko krát sa Americké ale aj Britské bombardéry dostali nad hlavné mesto Maďarska, ale aj iné ciele, či už v Maďarsku, alebo celej okupovanej Európe, aby útokmi na nie len ropno-spracujúci priemysel, ktorý bol základom pre vojnovú mašinériu Tretej ríše, ale aj útokmi na železničnú sieť, sklady, vojenské a priemyselné objekty narušili chod a silu nemeckej brannej moci a prispeli tak k víťazstvu v Európe.

 Názorná pomôcka pre nemeckých stíhačov, zobrazujúca slabiny a obranu bombardéru Vickers Wellington

Zdroje:

The National Archives, Kew, Richmond, Surrey, UK. - Operations record books: AIR-27-392-11, AIR-27-392-12, AIR-27-617-11, AIR-27-617-12, AIR-27-822-11, AIR-27-822-12, AIR-27-975-11, AIR-27-975-12, AIR-27-1012-11, AIR-27-1012-12, AIR-27-1120-11, AIR-27-1120-12, AIR-27-2121-9, AIR-27-2121-10,

National Archives of Australia, Kingston

Gunby D., Temple P.: RAF Bomber Losses in the Middle East & Mediterranean Volume 2: 1943-1945, Air-Britain. 1st. 2018

Osoby: David Gunby, Nový Zéland; Marian Hrodegh, Trenčín; Nandor Mohos, Maďarsko; Matti Salonen, Fínsko

Fotografie, u ktorých nie je označený iný kredit, pochádzajú z archívu autora.